Toto je sampledelická supernova z konca milénia, v ktorej sú dekontextualizované, vykorenené a navždy odhmotnené pan-globálne zvukové nahrávky z posledných osemdesiatich rokov. (DJ Spooky)
Rekontextualizácia, remanipulácia, remix. Paradigmy modusu operandi 20. storočia v umení sa vyznačovali aktualizáciou starých kontextov v kontextoch nových. Teleologické snahy moderny nahradil recyklačný modus postmoderny. Jedným z prostriedkov rekontextualizácie dekontextualizovaných obsahov je i sampling. „Sampling sa stal dominantnou technológiou a metaforou západného sveta. Sampling je univerzálnym metakódom post-industriálnej spoločnosti a ekonomiky.“
Účelom tejto práce je aspoň čiastočne prispieť do tohto diskurzu. Konkrétne bude skúmaná oblasť hudby, kde sa techniky samplingu využívajú v čoraz väčšej miere a to bez žánrovej obmedzenosti. V súčasnej dobe využívajú sampling poprední predstavitelia populárnej hudby v drahých štúdiách i undergroundoví producenti na svojich osobných počítačoch. Hudba sa stala sebe-reflexívnym umením par excellence, v ktorom hudobní producenti samplujú staré nahrávky a využívajú ich vo svojich skladbách, samplujú hudobníkov, ktorí sami samplovali niekoho iného. Vzniká auto-referenčná reťaz signifikácií, v ktorej neustále prúdia autochtónne znaky, aby sa aktualizovali v nových a nových kontextoch. „Sampling implikuje semiotickú polyvaletnosť, chronologickú simultaneitu a priestorový paralelizmus ako výsledok miešania, nových štruktúr a kontextov...“
Rekontextualizačné praktiky v hudbe pripomínajú dadaistické koláže a konštruktivistické montáže. Paralela k vizuálnemu umeniu umeleckých avantgard zo začiatku 20. storočia je v samplingu implicitne zabudovaná. Metódy koláže a montáže pripomínajú umeleckú kontextualizačnú techniku cut´n´paste – vystrihni a vlep. Nie je preto prekvapujúce, že jedným z prvých proto-samplingových experimentov bol predvedený na dadaistickom večierku.
Modus operandi, kde si každý produkuje hudbu pre svoje potešenie, označuje Simon Reynolds v náväznosti na Jacquesa Attaliho termínom „kompozícia“. Reynolds tvrdí, že „kompozícia“ sa vzťahuje okrem iného i na súčasnú elektronickú tanečnú hudbu. Veľká časť tanečnej hudby je produkovaná tzv. bedroom producers, „amatérskymi“ hudobnými producentmi, ktorí na pomerne lacných technológiách vytvárajú svoje zvukové nahrávky. Hudobný rezervoár sa exponenciálne rozšíril, a paralelne s tým i možnosti samplingu. Títo de facto „amatérski“ hudobní producenti z dostupných zdrojov majstrujú svoje sonické brikoláže, sú aktívnymi konzumentami hudobného archívu, na ktorom „pytliačia“ bez akýchkoľvek zábran. Otázky autorstva a autorských práv sú pre novodobých hudobníkov takmer irelevantné. Sampling, ako nástroj hudobného „pytliactva“, umožnil transformáciu konzumentov na producentov. „Recipient bol vyzvaný, aby sa zmenil na participanta. Idea autorstva bola kompletne transformovaná, oslobodená od konceptov geniality, virtuozity a originality.“
Diplomová práca je rozdelená na dve teoretické a jednu muzikologickú – de facto praktickú – časť. V prvej časti sa zaoberám reakciami dvoch predstaviteľov Frankfurtskej školy Theodora W. Adorna a Waltera Benjamina na vstup nových médií do modelu produkcie a recepcie. Ich diskusie k tejto téme významne prispeli k tejto problematike. Adorno bol predstaviteľom konzervatívneho diskurzu. Nové médiá považoval za reifikačné nástroje kultúrneho priemyslu, ktoré majú na recipienta anestitizujúci účinok a utvrdzujú ho v jeho pasivite. Benjamin prezentoval nové médiá ako nástroje demokratizácie umenia. Reprodukovateľnosť umenia odstránila jeho auru a umožnila recipientom aktívnejšiu účasť na jeho percepcii.
Recepcia Benjaminovho diela hlavne v šesťdesiatych rokoch 20. storočia je istým teoretickým premostením diskurzu Frankfurtskej školy a literárno-vedných skúmaní šesťdesiatych rokov v sémiotike, štrukturalizme a francúzskom neo-marxizme. Druhá kapitola je rozdelená podľa jednotlivých autorov a ich konceptuálneho hľadiska (“Michel de Certeau a každodenný život“, „Julia Kristeva a intertextualita“, „Roland Barthes a amplifikácia“, „Umberto Eco a otvorené dielo“, „Stuart Hall a kódovanie“, „Nicolas Bourriaud a postprodukcia“, „Chris Cutler a plundrofónia“).
Leitmotívom tejto časti je akcentovanie implicitnej aktivity konzumentov symbolických zdelení, otvorenosť, polyvalentnosť a intertextuálnosť textov. Posledné dve podkapitoly druhej časti sú venované teoriám Nicolasa Bourriauda a Chrisa Cutlera, ktoré sa zaoberajú postprodukciou a plundrofóniou a naznačujú prechod od teoretickej časti diplomovej práce k muzikologickej. Postprodukcia a plundrofónia sú paradigmy tvorivého procesu, ktoré sú základom produkčných techník samplingu.
Tretia, muzikologická časť začína historickým exkurzom do dejín samplingu, pokračuje kapitolou o autorstve a originalite a končí diskusiou o vplyve technológií na hudobnú produkciu.
V prílohe sú zahrnuté rozhovory s hudobníkmi, pre ktorých je sampling dôležitou súčasťou ich hudobnej tvorby. Jeden z rozhovorov je s britskou VJkou Larou Houston, ktorá vo svojich vizuálnych kolážach taktiež využíva techniky samplingu.
Proces výberu témy mojej diplomovej práce bol takmer prirodzený. O hudbu, a to hlavne elektronickú, sa hlbšie zaujímam už vyše desať rokov. Od roku 1995 sa pohybujem v prostredí elektronickej tanečnej scény, ktorá mi od začiatku imponovala svojou DIY estetikou a autonómnosťou. Všetci predstavitelia tanečnej hudby, ktorých som mala možnosť stretnúť, tvorili v podomácky vytvorených miništúdiách, zo začiatku na lacných secondhandových syntetizátoroch a sampleroch. V poslednej dobe sa hudobný hardware transformoval na software a veľa producentov tvorí hudbu na svojom osobnom počítači, kde majú k dispozícii nepreberné množstvo hudobných softwarov, ktoré si môžu v niektorých prípadoch i zdarma stiahnuť z internetu. Posledné dva roky popularita tzv. laptop artist výrazne vzrástla. Vznikla nová generácia umelcov, ktorí technológie považujú za súčasť svojho tvorivého procesu. Nie sú to deterministickí technokrati, ale pragmatici, ktorí technológie využívajú a často i zneužívajú.
Premisou producentov elektronickej tanečnej hudby je konzumpcia. Disco, hip hop alebo house a techno producenti boli v prvom rade hlavne hudobnými fanúšikmi a zberateľmi, túžba produkovať svoje vlastné nahrávky je u DJov implicitná. Prechod medzi konzumentom, aktívnym konzumentom a producentom - aj vďaka samplingu - je takmer prirodzený. Veľká väčšina producentov, ktorých som poznala boli súčasne aj DJmi, ktorí obsesívne hľadali raritné, limitované nahrávky, neunavne hľadali ten správny beat a groove a manipulovali s mixpultom a gramofónmi tak, aby z dvoch platní vytvorili nový vesmír.
(pozn. autorky - použitá literatura v připojeném PDF souboru)